V hodinárstve je kremeňovou krízou (alebo kremennou revolúciou) prevrat v priemysle spôsobený príchodom kremenných hodiniek v 70. a začiatkom 80. rokov, ktoré vo veľkej miere nahradili mechanické hodinky po celom svete. Spôsobilo to výrazný pokles vo švajčiarskom hodinárskom priemysle, ktorý sa rozhodol zostať zameraný na tradičné mechanické hodinky, zatiaľ čo väčšina svetovej výroby hodiniek sa presunula do ázijských spoločností ako Seiko, Citizen a Casio v Japonsku, ktoré prijali novú elektronickú technológiu.
Kremenná kríza prebiehala uprostred globálnej digitálnej revolúcie (tretia priemyselná revolúcia), ktorá vznikla koncom 50. rokov. Kríza začala u spoločnosti Astron, ktorá bola prvými kremennými hodinkami na svete, ktorú predstavila spoločnosť Seiko v decembri 1969. Medzi kľúčové pokroky patrilo nahradenie mechanického alebo elektromechanického strojčeka kremennými hodinovými strojčekmi, ako aj výmena analógových displejov za digitálne displeje, ako sú LED displeje a neskôr displeje z tekutých kryštálov (LCD). Všeobecne sú kremeňové hodinky oveľa presnejšie ako mechanické hodinky a navyše majú oveľa nižšiu predajnú cenu.
Pred krízou
Počas druhej svetovej vojny umožnila švajčiarska neutralita hodinárskemu priemyslu pokračovať vo výrobe prístrojov na udržiavanie času spotrebiteľa, zatiaľ čo hlavné národy sveta presunuli výrobu časovacích prístrojov na časovacie zariadenia pre vojenskú výzbroj. Výsledkom bolo, že švajčiarsky hodinársky priemysel mal efektívny monopol. Priemysel prosperoval bez skutočnej konkurencie. Pred 70. rokmi mal teda švajčiarsky hodinársky priemysel 50% svetového trhu s hodinkami.
Na začiatku 50. rokov minulého storočia položil základy kremeňovým hodinám spoločný podnik medzi spoločnosťou Elgin Watch Company v Spojených štátoch a spoločnosťou Lip of France na výrobu elektromechanických hodiniek – ktoré sú napájané skôr malou batériou než odvíjajúcou pružinou. Aj keď podnik Lip-Elgin vyrábal iba prototypy, v roku 1957 sa začali vyrábať prvé hodinky s batériou, americké 500 Hamilton.
V roku 1954 vyvinul švajčiarsky inžinier Max Hetzel elektronické náramkové hodinky, ktoré používali elektricky nabitú ladičku napájanú z 1,35 voltovej batérie. Ladička rezonovala presne na 360 Hz a poháňala ručičky hodiniek prostredníctvom elektromechanického prevodového stupňa. Tieto hodinky sa nazývali Accutron a na trh ich uviedla Bulova od roku 1960. Aj keď Bulova nemala prvé náramkové hodinky napájané z batérie, bol Accutron silným katalyzátorom, pretože v tom čase bol švajčiarsky hodinársky priemysel vyspelým priemyslom s storočný globálny trh a hlboko zakorenené vzorce výroby, marketingu a predaja.
Začiatok revolúcie
Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov spoločnosť Seiko a konzorcium popredných švajčiarskych hodinárskych firiem vrátane Patek Philippe, Piaget a Omega tvrdo súťažili o vývoj prvých kremenných náramkových hodiniek. V roku 1962 bolo v Neuchâteli založené stredisko Electronique Horloger (CEH), pozostávajúce z približne 20 švajčiarskych výrobcov hodiniek, s cieľom vyvíjať kremeňové náramkové hodinky švajčiarskej výroby. Zároveň v Japonsku pracovala Seiko aj na elektrických hodinkách a vývoji kremeňovej technológie.
Jedným z prvých úspechov boli prenosné kremenné hodiny s názvom Seiko Crystal Chronometer QC-951. Tieto prenosné hodiny sa používali ako záložný časovač pre maratónske podujatia na letných olympijských hrách 1964 v Tokiu. V roku 1966 predstavili Seiko a Longines prototypy prvých kremenných vreckových hodiniek na svete v súťaži observatória Neuchâtel z roku 1966. V roku 1967 CEH a Seiko predstavili prototypy kremenných náramkových hodiniek na súťaži Neuchâtel Observatory.
25. decembra 1969 Seiko predstavilo Astron, prvé kremenné hodinky na svete, ktoré znamenali začiatok kremennej revolúcie. Prvé švajčiarske kremeňové analógové hodinky – Ebauches SA Beta 21 obsahujúce strojček Beta 1 – dorazili na Bazilejský veľtrh v roku 1970. Beta 21 bola uvedená na trh mnohými výrobcami vrátane Omega Electroquartz. 6. mája 1970 predstavil Hamilton Pulsar – prvé elektronické digitálne hodinky na svete.
Vzostup kremeňa
V roku 1974 spoločnosť Omega predstavila Omega Marine Chronometer, prvé hodinky, ktoré boli kedy certifikované ako námorný chronometer, s presnosťou na 12 sekúnd ročne pomocou kremenného obvodu, ktorý produkuje 2 400 000 vibrácií za sekundu. V roku 1976 spoločnosť Omega predstavila Omega Chrono-Quartz, prvý analógovo-digitálny chronograf na svete, ktorý bol v priebehu 12 mesiacov nahradený prvkami náramkových hodiniek Caliber 1620, ktoré sú spoločnosťou Caliber 1620.
Napriek týmto dramatickým pokrokom Švajčiari s objatím kremenných hodiniek váhali. V tom čase dominovali na svetových trhoch švajčiarske mechanické hodinky. Veľkou súčasťou švajčiarskej národnej identity bola navyše vynikajúca hodinárska výroba. Mnoho ľudí vo Švajčiarsku si myslelo, že z hľadiska ich sily na trhu a širokej a hlbokej organizácie národného hodinárskeho priemyslu zameraného na podporu mechanických hodiniek, je prechod na elektronické hodinky zbytočný. Ostatní mimo Švajčiarska však videli výhodu a túto technológiu ďalej rozvíjali. Do roku 1978 kremenné hodinky v popularite predbehli mechanické hodinky, čo uvrhlo švajčiarsky hodinársky priemysel do krízy a zároveň posilnilo tak japonský, ako aj americký hodinársky priemysel. Toto časové obdobie bolo poznačené nedostatkom inovácií vo Švajčiarsku a zároveň tým, že hodinársky priemysel iných krajín plne využíval výhody rozvíjajúcich sa technológií, konkrétne technológie kremeňových hodiniek, a teda termínu „kríza kremeňa“.
V dôsledku hospodárskych otrasov, ktoré nasledovali, sa mnoho kedysi ziskových a slávnych švajčiarskych strážnych domov dostalo do platobnej neschopnosti alebo zmizlo. Toto časové obdobie úplne rozrušilo švajčiarsky hodinársky priemysel z ekonomického aj psychologického hľadiska. V 70. a začiatkom 80. rokov viedli technologické otrasy, t. J. Vzhľad kremennej technológie, a inak zložitá hospodárska situácia k zmenšeniu veľkosti švajčiarskeho hodinárskeho priemyslu. V rokoch 1970 až 1983 sa počet švajčiarskych hodinárov znížil z 1 600 na 600. V rokoch 1970 až 1988 sa zamestnanosť švajčiarskych hodiniek znížila z 90 000 na 28 000.
Mimo Švajčiarska sa kríza často označuje ako „kremenná revolúcia“, najmä v Spojených štátoch, kde mnoho amerických spoločností ukončilo činnosť alebo ich v 60. rokoch odkúpili zahraničné záujmy. Keď boli v roku 1969 predstavené prvé kremenné hodinky, USA sa okamžite po technologickom výskume vojenských a vesmírnych programov okamžite ujali technologického vedenia. Boli to americké spoločnosti ako Texas Instruments, Fairchild Semiconductor a National Semiconductor, ktoré zahájili masovú výrobu digitálnych kremenných hodiniek a sprístupnili ich. Nezostalo to tak navždy; do roku 1978 vyviezol Hongkong najväčší počet elektronických hodiniek na celom svete a americké polovodičové spoločnosti prišli úplne z trhu s hodinkami. S výnimkou spoločností Timex a Bulova zostali tradičné americké hodinárske spoločnosti vrátane Hamiltonu mimo podnikania a predali svoje obchodné značky zahraničným konkurentom; Bulova by nakoniec v roku 2008 predala japonskému občanovi.
Skupina vzoriek
Do roku 1983 dosiahla kríza kritický bod. Švajčiarsky hodinársky priemysel, ktorý mal v roku 1970 1 600 hodinárov, klesol na 600. V marci 1983 sa dve najväčšie švajčiarske hodinárske skupiny, ASUAG (Allgemeine Schweizerische Uhrenindustrie AG) a SSIH (Société Suisse pour l’Industrie Horlogère) zlúčili do vytvoriť spoločnosť ASUAG / SSIH, ktorá sa neskôr stala SMH (Société de Microélectronique et d’Horlogerie) s cieľom zachrániť priemysel. Táto organizácia bola predchodcom spoločnosti Swatch Group, ktorá by pomohla pri obnove švajčiarskeho hodinárskeho priemyslu a poskytla všetkým dotknutým značkám nový zdravotný stav, a v roku 1998 bola premenovaná na Swatch Group – najväčšieho výrobcu hodiniek na svete.
Produkt Swatch bol zapečatený v plastovom puzdre, predával sa ako jednorazová komodita s malou pravdepodobnosťou opravy a mal menej pohyblivých častí (51) ako mechanické hodinky (asi 91). Výroba bola navyše v zásade automatizovaná, čo viedlo k vyššej ziskovosti. Vzorkovník mal obrovský úspech; za necelé dva roky sa predalo viac ako 2,5 milióna vzoriek. Okrem vlastnej produktovej rady Swatch získala skupina Swatch Group aj ďalšie značky hodiniek vrátane Blancpain, Breguet, Glashütte Original, Harry Winston, Longines, Omega a Tissot.
Renesancia mechanických hodiniek
Väčší globálny trh však stále do veľkej miery odrážal ďalšie trendy.
Napríklad na domácom trhu v USA bol Swatch čosi ako módna vlna 80. rokov, spočívajúca predovšetkým v rôznych farbách a vzoroch a prevažná časť produkcie stále pochádzala z offshore miest, ako sú Čína a Japonsko, v digitálne ovládaných alebo hybridných značkách, ako sú
Casio, Timex a Armitron.
Na druhej strane, kremenná revolúcia prinútila mnohých švajčiarskych výrobcov hľadať útočisko na vyšších trhoch trhu (alebo byť s nimi oboznámení), ako sú Patek Philippe, Vacheron Constantin, Audemars Piguet a Rolex.
Mechanické hodinky sa postupne stali luxusným tovarom oceňovaným pre svoju prepracovanú remeselnú zručnosť, estetickú príťažlivosť a okázalý dizajn, niekedy spájaný skôr so spoločenským postavením ich majiteľov, ako jednoduchými prístrojmi na meranie času.
Rozmach inteligentných hodiniek
Od roku 2010 začali inteligentné hodinky významne zvyšovať svoje podiely na globálnom trhu s hodinkami, najmä po uvedení Apple Watch v roku 2015. K súčasnému vzostupu inteligentných hodiniek dochádza uprostred globálnej štvrtej priemyselnej revolúcie a existujú obavy z vytvorenia
nový typ krízy, ktorá môže ešte viac ohroziť švajčiarsky hodinársky priemysel, aj keď je nepravdepodobné, že tí, ktorí si kupujú automatické a mechanické hodinky, sú v spoločnosti obvykle bohatší a nebránili by príležitosti pochváliť sa svojím spoločenským postavením.
https://en.wikipedia.org/wiki/Quartz_crisis